Trhovisko neziskoviek
Hana Fábry
Kde sa piesok lial cez krajinku nad riekou, kde sa voda sypala krajinkou pod veľkým krivým kopcom, v krajinke, kde sa politická svojvôľa zastrešuje sloganmi o víťazstvách v demokratických slobodných voľbách (zvyknite si!), v krajinke, kde sa nám po bitke neoplatí ísť na políciu, lebo nevieme, či si na lavicu obvinených nezasadneme my, čo máme modriny na tvári, v krajinke, kde nikto neplatí za to, že dopichá k smrti inak vyzerajúceho (zmýšľajúceho) človeka, v krajinke, kde teoretici (či skôr praktici?) malého dvora a veľkého biča môžu rozhodovať o našich životoch, v krajinke, kde sa kritizujúce médiá prirovnávajú k mrchožrútom, v krajinke, kde štát zdaňuje zisky neziskovkám namiesto toho, aby sa tešil, že ich pre ne nemusí vytvárať on, v krajinke, kde organizácie, ochraňujúce životné prostredie a ľudské práva nemajú nárok na pomoc z daní... apropos... neziskovky...
O tom som vlastne chcela, ale nechala som sa zas uniesť...
V krajinke, kde neziskovky odovzdávajú svoj desiatok (a nebuďme takí zavádzajúci – exaktne je to devätnástok) štátu, ktorého ľuďom väčšinou vo svojom voľnom čase a väčšinou zadarmo pomáhajú – tak v tejto krajinke sa na jednom mieste stretli blázni a entuziasti (dva v jednom), aby vyniesli na svetlo svetské svoje ideály a svoju prácu. Aspoň raz do roka...
Piatok 14. septembra 2007, Bratislava. Kamenné námestie v centre mesta žije o poznanie hektickejšie ako inokedy. Plní sa stánkami, stánkarmi a stánkarkami, hudbou, krabicami (spisovne škatuľami, ale nejako sa mi do toho slova nechce), cukrovou vatou, balónmi, knižkami, kávičkou a vôňou dobre naladenej atmosféry. Farební šašovia obúvajú chodúle, deti s namaľovanými motýľmi na tvárach sa usmievajú na všetky strany, ľudia náhliaci sa do práce spomaľujú a hovoria si, že sa cez obed prídu mrknúť, čo sa to tu deje – veď ešte nie sú Vianočné trhy a už nie je leto, aby sme turistom a peňaženkách chystali zábavné atrakcie. Trhovisko (neziskových organizácií) žije svojím jednodňovým životom – akoby tu vždy bolo a navždy tu malo ostať. Slnko po dvoch studených týždňoch svieti naplno – objednávka počasia Nadácii Pontis vyšla.
Idylka priam gýčová... Kto by za ňou hľadal nejakú realitu. Pre mnohých to ani nebolo cieľom. Ale ona tam tá realita je. V každom šiatri. Neziskovky dávajú okoloidúcim najavo, že tu sú, že pomáhajú, zachraňujú, ponúkajú možnosti na zmysluplné trávenie času, vzdelávajú, hádajú sa o každý milimeter ľudských a občianskych práv. Mimovládne organizácie, tretí sektor, neziskovky, dobrovoľníci a dobrovoľníčky – to všetko sú synonymá pre vyššie zmienených bláznov a entuziastov. Presne týchto zanietencov, vizionárov lepšieho života jednotlivcov i spoločnosti, ste mohli stretnúť (a čudovať sa nad pestrou paletou ľudí i aktivít), ak ste sa boli v piatok po trhovisku neziskoviek prejsť – tak ako to urobil britský veľvyslanec Michael John Wyn Roberts. Zastavil sa na pár minút v každom stánku, podal si ruku s ľuďmi v nich, vyzvedal (a verili ste mu ten záujem), čo robíte. Zanechal vo vás dobrý pocit, že mu to nie je jedno...
A na záver mojej neziskovej selanky malý test. Uhádnite, kto zo slovenských politikov alebo političiek bol navštíviť trh neziskoviek? A: Nikto. B: Ja som nikoho nevidela, takže je dosť možné, že nikto. C: Organizátori trhoviska neziskoviek z Nadácie Pontis tiež nikoho nevideli, takže je ešte pravdepodobnejšie, že nikto. Zdá sa, že koalícia a opozícia konečne našli spoločnú reč. Ignorancia ide jedným aj druhým na výbornú. Zjavne sa ešte nezvolebnieva...
Pozrite si fotky z IDEAXCHANGE